milanjan7

Vo svojom najbližšom okolí sa stretávam s myšlienkou, že pri posudzovaní a komentovaní javov, napríklad aj zločinného atentátu na premiéra vlády Slovenskej republiky, najprv treba začať od seba. Inými slovami, ak niekomu hovorím o tom, aby nebolo tak, ako už bolo a ťažko nás to poznačilo, a ako treba všeličo zmeniť, mal by som v rámci toho začínania od seba zmeniť sa aj ja sám.

Nuž dobre, stručne, ale nie od veci. Pred nejakým časom som sa ocitával v kancelárii predsedu vlády, dnes už nebohého pána Milana Čiča. Ako odborný poradca. Mal som tú česť bližšie poznať výnimočného človeka. Bližšie preto, lebo na katedre, kde bol predtým profesorom, som pôsobil ako vedecká pomocná sila. Mám teda pouvoir tvrdiť, že takú skvelú osobnosť, nielen dôstojného výzoru, ale aj správania, som nikdy predtým nepoznal a už sa mi to zrejme nepodarí.

Presvedčil som sa, že funkcia premiéra je obrovská záťaž. Zaslúži si mimoriadnu úctu každý človek, ktorý to prijme a robí to poctivo, na úkor straty súkromia a rizika, že pri atomizácii spoločnosti, existencii rôznorodých mocenských záujmov a úskalí straníckej často prešibanosti a falošnosti, nebude pochopený. Nevyhovie každému, ale nútené „čaro“ demokracie je v tom, že to je síce „ono“, ale nič lepšie sa nevymyslelo.

O súčasnom premiérovi Robertovi Ficovi viem menej, lebo zblízka som nemal možnosť nasávať dojmy, ale z najrozličnejších zdrojov viem, že ide najmä o dobrého, lepšie povedané, dobráckeho človeka. Či je to jeho prednosť alebo slabosť v politike, pri hľadaní odpovede ťažko rátať s najširšou zhodou.

Možno som trochu odbočil od pôvodného zámeru, ale chcel som, aby to celé vyústilo do záveru, ktorý už nikdy nezmením, že premiérom by som nechcel byť ani za nič na svete. Aby sa človek v tejto pozície nedožil takpovediac celospoločenskej vďaky a uznania, to je jasné.

Aby však po ľudskej bytosti v jednej z najvyšších štátnických funkcií sa strieľalo ako po zajacovi, nech každý prepáči, ale hanba nielen strelcovi, prípadným ďalším nepriamym zúčastneným na inak hrdelnom zločine, mám na mysli aj prípadných podnecovateľov, tak to pŕŕ. Hanba nám všetkým, že sme tomu nezabránili. Že sme dopustili poníženie, aj štátu, v ktorom všetci žijeme. A opäť nemám na mysli len ochrankára, či ochrankárov. To nič nehovorí o príčine. Tú treba pomenovať.

Nie som si istý, či každý chápe význam a symbol vrcholového politika premiérskeho rangu. Či sa vie, že premiér patrí medzi troch štátnikov, ktorí napr. nesmú spolu letieť v jednom lietadle. Určite nie z dôvodu, že sa možno majú menej radi, a tak podobne. Hádam naozaj nie je potrebné pokračovať.

A odrazu tu máme aj nemáme prezidentku a prezidenta /nech mi obaja prepáčia/, nemáme riadne zvoleného predsedu najvyššieho zákonodarného orgánu/aj keď stolička neostala celkom osirelá/, a najvyššia výkonná moc v podobe predsedu vlády je aspoň načas veľmi ochromená, aj keď príslušné mechanizmy fungujú.

Z toho vyplýva , že keby, nedajbože, sa napĺňal nejaký diabolský plán prevzatia moci alebo plán v réžii nejakých tajomných síl zvonka, nič „lepšieho“ sa im nemohlo podariť. Že by toto zosnoval vo svojej hlave básničkár a aj SBS-kár či kamenár z Levíc, celkom sám, bodaj by. Tá iná možnosť je oveľa hrozivejšia.

A už len dokončenie toho „sám od seba“. Vidím to tak, že to nie je zlá myšlienka, ale celospoločenská efektívnosť laikov je zrejme až na konci, ak najmä zabudneme na pravidelné demokratické voľby a psiu povinnosť ich rešpektovať. O tom treba poučovať koho ? No, radšej nemenujem. O stupienok vyššie je odbornosť a najvyššie úlohy prináležia politikom.

A tam treba začínať od seba.

Nie je to až také zložité, ak upustíme už od únavného mudrovania. Až sa začneme zakuckávať, ako ten komentár v hokejovom zápase, keď dal priechod nekontrolovateľným emóciám a trval na tom, že „dáme ten góla“. Nuž, nedali sme.

Prosím vládu, aby vládla, parlament, aby zasadal a prijímal zákony. Nečakajme, kým pán premiér Robert Fico sa vráti s obnovenými silami do Bratislavy na úrad, zvoľme bez meškania predsedu parlamentu, nechajme generálnu prokuratúru, aby to spolu s vyšetrovacími tímami objasnila tak od podlahy… Bez milosti. Inak je to stratené.

Slovom, ja som už od seba začal….Každé ráno úporne rozmýšľam, ako sa zmením.

Lenže, buď každý alebo nikto. Podľa postavenia a napokon aj platu.