milanjan7

Predstavte si pokojnú dedinu, ani nie sto kilometrov od Bratislavy, upravenú, spravidla čisté chodníky a cesty, pekný kaštieľ i anglický park. Nuž, nebýva sa zle a už na to prišli aj početní prisťahovalci z hlavného mesta, ktorí predali svoje panelákové byty za parádne peniaze a kúpili si domčeky aj so záhradami. A ešte im ostali nemalé finančné prostriedky na starobu.

Potiaľto je to v poriadku, ale tak ako vždy a všade, zaškrípaniu sa občas nedá vyhnúť. Mám na zreteli susedské vzťahy. Problém je vtedy, keď sa plamienok rozhorí a už sa to ťažko hasí. A tých dôvodov môže byť habadej. Od štekania psov na jednej strane, chovania viacerých mačiek na strane druhej, keď sa zatúlajú sliepky, ovocné stromy prevísajú cez ploty, jedni susedia sú hlučnejší ako sa patrí, a dalo by sa pokračovať.

Konkrétny prípad, ktorý uvediem, čosi pripomína. Susedia sa spravidla vyskytujú v panelákoch, na dedinách a mestách, ale aj národy a štáty susedia. Čo potom, keď to začne byť na jednej alebo druhej strane neznesiteľné, keď navyše, v prípade štátov, to čertovo kopýtko je aj v tom, že na území druhého štátu žijú občania iného štátu, a pod.

Vráťme sa k dedinským pomerom. Manželský pár v penzijnom veku si nevedel vynachváliť, ako dobre kúpili. Už len spokojne dožívať, prechádzať sa v nádhernom parku, zvykať si na nové pomery, ľudí okolo seba.

Tí susedia majú šiestich synov. A toho najmladšieho, ešte školáka, bolo treba umravniť, lebo do susedného dvora prehadzoval nielen loptu, ale aj odpadky. K zauchám nedošlo, ale čo nebolo, môže byť, lebo k istým zlomyseľnostiam sa pridali aj dvaja o čosi starší bratia.

A to čo je zatiaľ najhoršie, tí najstarší potomkovia suseda sú často viac ako hluční. Jeden má problémy s manželkou alebo ona s ním, ďalší pije a ešte ďalší si zvoláva kamarátov a do polnoci sa ešte ani raz nerozlúčili, skôr až nad ránom.

Je toho oveľa viac a nielenže sa už susedia nezdravia, ale navzájom si otvorene robia zle. Ak si niekto myslí, že to rieši obecný úrad alebo obecná polícia, máš ho vidieť. Veď ešte nikto nikoho neprizabil, ani neporanil a drobné patálie sa na dedinách vždy vyskytovali.

Lenže, donedávna spokojní penzisti už uvažujú o presťahovaní sa. My však nie sme Američania alebo Kanaďania , ktorí naložia majetok do karavánov a idú na druhý koniec štátu. Údajne, priemerne sedemkrát v živote. Nemáme na to ani mentálne, ani finančne.

Starý pán kedysi boxoval a vyhlasuje, že keď tí neprispôsobiví susedia /pozor, nie Rómovia/, nedajú pokoj, svoje práva si obháji. Mladí zurvalci len na to čakajú. Bojové línie sú už jasné a kto ustúpi na vopred pripravené pozície ešte jasné nie je.

Aké je východisko ? Tí penzisti musia mať v každej chvíli na zreteli, že susedia sú oveľa mocnejší a že použitie sily k ničomu nepovedie. Nebolo by lepšie sadnúť si spolu a na niečom sa dohodnúť? Lebo čakať na to, kým sa oheň rozhorí a vyšetrovatelia vznesú obvinenie, či obžalobu, že niekto /asi tí slabší/ na susedské spory doplatia ťažkými ujmami a tí druhí skončia vo väzení, určite nie je rozumné.

Obidve „bojujúce“ strany sú kresťanmi. Prečo nepozvať miestneho pána farára, ktorý by vysvetlil, ako to Pán myslel a ako by sa všetci mali zachovať, keď je zrejmé, že nik nie je celkom bez viny ?

Nie, nepíšem o Rusku a Ukrajine. Prisahám, že ten dedinský prípad je opísaný presne a verne, ale pripúšťam, že tá medzištátna a medzinárodná rovina sa priam natíska.

Žeby v tomto druhom širšom kontexte len ten farár chýbal ?