Ak je niečo na Slovensku veľmi záhadné, patrí sem určite hľadanie vysvetlenia, prečo sa niekto takmer okamžite stane predmetom slepej nenávisti. Pravdaže, mám na zreteli verejne činnú osobu. Najmä takú, ktorá si to nezaslúžila skutkami, ani verbálne, keďže na to ešte nemala čas. A je znenávidená, znosená pod čiernu zem.
To je aj prípad pani Martiny Šimkovičovej. Bola televíznou moderátorkou. Ak sa vezme do úvahy, že získala televíznu Cenu OTO vo svojej profesii, nie je to na zahodenie. Potom, tuším v roku 2016, sa ocitla v politike. Ako poslankyňa NR SR. Aspoň osobne som nezaregistroval nič, čo by objasňovalo jej neskoršie peripetie. Totiž, peripetie… Nič viac a nič menej, len začala platiť povinnú daň za to, že sa stala ministerkou kultúry za Slovenskú národnú stranu.
A tu je tá záhada. Nesporne Šimkovičová dosiahla životný úspech. Stať sa členkou vlády a naozaj političkou, to sa nestáva každý deň. Najmä medzi mužmi – matadormi, ktorí radi dávajú pocítiť svoju prevahu a domnelú nadradenosť. Vedela by o tom rozprávať taká Vášáryová. Veru tá – Magdaléna si totiž na rozdiel od svojej staršej sestry zmyslela stať sa prezidentkou. A na to nemá každá. Pochopila to až vtedy, keď v televíznej besede ju doslova zmietli Schuster s Mečiarom.
Ale vráťme sa k Martine. Ostáva záhadou, prečo toľko nevraživosti a neúcty, resp. nekultúry voči nej. Nuž áno, nie je to len tak, vojsť do arény k umelcom, aj k takým, ktorí by sa chceli nimi cítiť a preto bojujú aj za cenu tzv. ukradnutých tvárí, na javisku v divadle, ale aj na tribúnach. V tom prvom prípade sú smiešni preto, len tak chcel autor a režisér, v tom druhom preto, lebo jednoducho niečo vyjadriť, dokonca aj napr. to, že som Maďarka, a bez papiera to nejde, býva groteskou, či sa to niekomu páči alebo nie.
Hovorí sa, že pekné ženy to majú v živote ľahšie. Asi to tak celkom nebude. Posudzovať ministerku Šimkovičovú z tohto aspektu je zradné. Niekomu sa páči blond Martinka, inému nie blond Lucia, či Mária. Mám na mysli Plavákovú a Kolíkovú. Nech sa neurazia, ak prestanem s ďalším porovnávaním fyzickej krásy.
Ide skôr o to, že ak niečo treba peknej žene závidieť, tak aj múdrosť. Pri sledovaní dnešnej utorkovej relácie na TA3, kde ministerka Šimkovičová čelila v štúdiu jednému z najobjektívnejších moderátorov Královi/ možno mala šťastie, s takou Jančkárovou by išlo o život/ najmä nezaujatý televízny divák si musel klásť otázku, čo majú proti všetci tí, ktorí by ju najradšej utopili. Ako sa hovorí, aj v lyžičke vody. No mnohí siahajú ministerke možno len po päty. A práve to ich škrie ?
Treba chápať, že v politike to tak je a bude. Možno aj polovica verejnosti môže byť proti a vie to menej alebo viac presvedčivo vyargumentovať. Lenže, politik je na to, aby presadzoval predstavy tej druhej časti, ktorá to vidí opačne. A svoje predstavy, resp. atribúty z programového vyhlásenia vlády. Tej vlády, ktorá vznikla po demokratických voľbách a opäť platí, že aj keď sa to mnohým nepáči, mali by sa vyhnúť podpásovým úderom, obzvlášť, keď ide o ženu.
Aby sa nestalo, že tak ako sa to prihodilo Vášáryovej, keď ju pred kamerami nemilosrdne potopili chlapi, aby nedošlo k opačnému garde a Šimkovičová by kde-koho potopila svojimi prednosťami. Najmä rozumným a logickým zdôvodňovaním toho, čo je podľa nej správne. Podľa mňa to nemalo chybu.
Ak zloba a nenávisť sa v našej spoločnosti dostali na vysokú úroveň, žiaľ, v tom sme pomaly majstri sveta, aj ako bloger čakám, ako sa vyvŕšia rôzni anonymní debatéri pod týmto blogom.
Ak toho bude priveľa, hlavu hore ! Ak totiž aj v nepríjemnej situácii zodvihneme hlavu, dostaví sa iný pocit. Vraj stav mysle ovplyvňuje, okrem iného, aj držanie tela. Aké jednoduché…
To platí pre politikov a vlastne pre každého.