Pri písaní blogu o absencii elektriny v domácnostiach práve počas nedeľných politických debát, v známej obci Palárikovo neďaleko od Nových Zámkov, sa nedalo tušiť, že okrem veľkej politiky v ten deň podobný „postih“ čaká aj malú kultúru. A veruže sa tak stalo.
Pod tou „malou“ kultúrou sa myslí odvážny počin miestnych ochotníkov, ktorí sa tentoraz pustili do hry Sluha dvoch šéfov, čo je vraj bláznivé a drzé spracovanie slávnej Goldoniho hry Sluha dvoch pánov. A veľmi úspešne, pričom tie tri hodiny dali poriadne zabrať. Opakované ďakovačky mali byť skvelým finále, nebyť ďalšej „drzosti“. Elektrárne obrali obec nielen od dramatickej politiky v čase nedeľného obeda, ale aj o elektrický prúd pre divadelníkov a preplnenú sálu kultúrneho domu.
Nevedno, ako by v podobnom prípade postupovali v takom národnom divadle, ale miestni herci sa nedali vykoľajiť. Ani v tme. Odkiaľsi sa objavili ručné svietidlá. A viackrát si takto vypomohli počas dramatického deja i na samom konci.
Pravdaže, čitatelia blogu sa pozastavia, prečo o Palárikove a nejakých ochotníkoch… Áno, v takom povedzme Trnkove či Okružnej na východnom Slovensku obyvatelia nemusia mať poňatie o nejakej dedine na západnom Slovensku. Dôležité je to, že na Slovensku je veľa menších alebo väčších sídel, kde rastú vynikajúci ľudia, len sa o nich málo vie alebo rýchle upadajú do zabudnutia. V Okružnej mali nedávno zosnulú Milku Zimkovú, v Palárikove výborných futbalistov a zanietených divadelníkov. Režisérka spomínaného predstavenia Danka Kucharová úspešne už roky nesie režijnú štafetu po svojom otcovi. A takto by sa dalo dlho porovnávať.
Ale nie o tom som chcel. Na palárikovskej fare je niekoľko pamätných tabúľ. Treba vidieť. Potom si pozrieť nádherný a rozľahlý anglický park s renovovaným kaštieľom. Bol využívaný za čias prezidentovania Gašparoviča a keďže kaštieľ v v Rusovciach je taký aký je, možno by si to mohli všimnúť v kancelárii nového prezidenta. Keby v sebe prípadne objavil poľovnícke sklony, kedysi najväčšia bažantnica v Československu by sa možno obnovila. Nie, medvede nehrozia, ale toľko srnčej zvere vo voľnej prírode nemajú ani v zoologických záhradách.
Ale k tej pamätnej tabuli. Ľudia dlho nezabudnú na miestneho pána farára, žiaľ, už nebohého Miloša Číža. Aj ako „herca“. V gazdovských čižmách a kroji exceloval na javisku a pieseň v jeho podaní o tom, ako po chlapsky „zatočiť“ s nespratnými ženami, bola naozaj výnimočná a dôkaz, že aj kňaz je len človek a ľudia ho aj preto majú radi.
A prečo by si zaslúžil pamätnú tabuľu ? Svojho času to bolo v dedine na „nože“, lebo tzv. milionárska ulica spísala petíciu proti hospicu v blízkosti ulice. Organizoval to sudca a bola to blamáž, o čom písali v Slovenke a hovorilo sa v rozhlase.
A kňaz Miloš Číž pochopil, že ľudí treba zjednotiť a vyhnúť sa nepríjemným súvislostiam. Za farou je veľký pozemok, kde sa pestovala kukurica. Skrátim to, pán Číž v spolupráci s rodákom-novinárom smelo zabojoval, list Arcibiskupskému úradu v Trnave doputoval až k arcibiskupovi Sokolovi, ten okamžite poveril podriadeného biskupa a hospic sa mohol stavať. Dnes to je parádna budova so širším ako obecným dosahom. Kde-kto si privlastňoval zásluhy, len pán farár sa nedožil vďaky.
A perička na záver ? O arcibiskupovi Sokolovi bolo známe, že bol „veselou kopou“. Keď mu na novinárskej schôdzi Slovenskej asociácie novinárov pripomenuli, ako sú v Palárikove vďační za pomoc, zamyslel sa a riekol : „Áno, ten dedko /biskup/ by len tak rozdával naše cirkevné majetky…“ Šibalský úsmev prezrádzal, ako to myslel.
Takže, Palárikovo. Vývojovo trochu ospalá obec, popri kladoch na obecnom úrade a zastupiteľstve určite dobre nespávajú napr. pri pomyslení na predošlú slávu miestneho futbalu. Boli v tretej lige, úspešne si merali sily aj s veľkými mestami, ktoré teraz hrajú v extralige.
A dnes ? Vypadli do ligy ôsmej a aj tú s hanbou opustili. Na krásnom štadióne pobehujú iba žiačikovia, takže nádej sa rysuje.
Podobných pozitívnych i negatívnych príbehov sa dá nájsť všelikde, len treba mať chuť to mapovať. Inak nás zaplavia len celebrity a celebritky.