Až dnes mi pristál v počítači link s českou televíznou reláciou s moderátorkou Jílkovou za účasti Eduarda Chmelára, nášho popredného slovenského historika, publicistu, poradcu premiéra a predovšetkým, ako sa ukázalo, veľmi zdatného zástancu našej vlasti – aj keď bolo treba čeliť viacnásobnej presile na cudzom ihrisku. Nie je to už aktuálne ? Ale je, veď aj výsledok prezidentských volieb možno chápať v istom kontexte.
Keď sme pri tom ihrisku – najmä futbaloví priaznivci si dobre pamätajú tú eufóriu reportéra Merčiaka, keď tuším reprezentant Šesták dal rozhodujúci gól alebo góly v závere zápasu. Výzva na stavanie sôch sa síce minula účinkom, ale je pravdou, že najmä malé národy si často viac ako iné cenia svojich velikánov aj takýmto zvečnením. Vedia o tom rozprávať napr. Fíni v spojitosti s legendárnym atlétom Paavom Nurmim, a pod.
Ak sa chcem zmieniť o účinkovaní pána Chmelára v relácii, ktorá vzbudila značnú pozornosť na oboch stranách rieky Moravy, je to z viacerých dôvodov. Aj preto, že v televíznom kotli s dominanciu hrmotnej dámy Jílkovej, ktorá nemá problém poriadne uzemniť každého, možno si to vyskúša, ak tak už neučinila, aj na generálovi – prezidentovi, sa ocitol jediný Slovák. Vo „federálnom“ pomere, nie jeden ku trom, ale asi jeden ku dvadsiatim. Celkom to však pravdou nie je, lebo moderátorka sa nečakane priznala, že jej babka pochádza zo Slovenska. Trochu tej našej krvi tam teda bolo viac.
Popravde treba povedať aj to, že nášmu Chmelárovi z druhého brehu pekne asistoval aj bývalý minister zahraničných vecí Zaorálek a tak ten pobyt Chmelára v jame levovej /len prosím, žiadne asociácie vzhľadom na ten symbol pre Čechov/ napokon nebol ani zďaleka beznádejný. Naopak, Eduard sa správal a vyznel ako správny a nebojácny slovenský junák. Bojoval za nás tak statočne a presvedčivo, že Merčiak by sa ani tentoraz nerozpakoval stavať sochy.
Ale vážne – išlo o údajný signál, ako to prezradil prítomný český minister Dvořák, keď česká vláda dočasne /?/ odložila pravidelné spoločné konzultácie s našou vládou. Kvôli Ukrajine. Ono ten signál nebol jediný, Chmelár to jasne deklaroval. Ak teda sa posudzuje „signalizácia“ s dopadom na bratské vzťahy, je dôvod sa znepokojovať, aj keď treba vidieť rozdiely vo sfére medziľudských vzťahov a politiky. V tom prvom prípade tieňov niet, v druhom si netreba nič zakrývať.
Dve veci ma zaujali a priznám sa, že som to doteraz nepostrehol. Podobné medzivládne konzultácie, aké Fialovej vláde zatiaľ nechýbajú, sa konajú aj medzi Nemcami a Číňanmi. A bisťubohu, to Berlínu ani trochu neprekážajú niektoré ani nie slová, ale činy zo strany Pekingu, hádam netreba vyratúvať, ktoré ? A tam od bratov majú ďaleko.
A to druhé, ak sa českej štafáži pred kamerami pod egidou Jílkovej nepáčil náš pohľad o protektorstve a staršom bratovi, ako chápať fakt, že pri stretnutí V4 český prezident prijal iba jedného premiéra, t. j. Poliaka Tuska, ale za dverami nechal márne čakať nášho Roberta Fica a Viktora Orbána ?
Petr Pavel si hádam mohol spomenúť, že ono sa už niečo podobné stalo, v Mníchove, keď československý minister musel prežuť, že sa rokovalo o nás bez nás. My Slováci určite nikdy nenecháme Pavla, Fialu alebo hocikoho neslušne čakať vonku, lebo je to o. i. nediplomatické. Alebo naopak, aj to je signál ?
A už len na záver, minister českej vlády Dvořák si zo znalostí slovenského jazyka zapamätal, že „tárať“ je po česky „kecat“. Ono to Chmelárovi uletelo, keď počul od zrejme nejakého študentíka v štúdiu naozaj „kecy“ o notách z Moskvy a podobných hlúpostiach. Ako by reagoval taký atómový fyzik, keby mal debatovať so mnou ? Zhovievavo ? Alebo by nevydržal s nervami? Lenže, odkiaľ to ten mladík a ešte aj ďalší v štúdiu majú ? Kde chodia na nezmysly alebo kto ich importuje až do matičky ?
A tu sa už dostávame k aktualizačnému momentu. Po prvom kole prezidentských volieb nielen Šimečka frčal do Prahy, ale aj prezidentka. To bolo nadšenia z „víťazstva“ ich „koňa“. Po kole druhom ani predseda najsilnejšej opozičnej strany, ani už odchádzajúca hlava štátu sa neunúvala urobiť pár sto krokov z paláca. Ten prvý, aby férovo sklonil hlavu, Čaputová, aby svojmu nástupcovi zagratulovala a dala tak najavo, že chce spájať, takpovediac, do posledného dychu.
Aj preto treba takých, ako je docent Eduard Chmelár. S faktami, ktorými výlučne operuje.