Dnešná tlačová beseda na Úrade vlády SR odvysielaná televíziou TA3 po zasadaní vládneho kabinetu, nemohla nechať ľahostajného azda nikoho, kto bez ohľadu na politické tričko absorboval závažnú informáciu od premiéra Roberta Fica.
To s tým „politickým tričkom“ nemusí byť presné, ale k veci. Ak R. Fico hovoril pravdu a niet dôvodu spochybňovať jeho slová, dnešné „pobehovanie“ šéfa opozičných progresívcov po Bruseli nemožno brať na ľahkú váhu.
O obsahu rokovaní Michala Šimečku toho veľa nevieme, rovnako ani to, či to bola služobná cesta predsedu strany alebo podpredsedu NR SR. Podľa Fica /a to dovoľte parafrázovať/ Šimečka tam ohováral a usiloval sa dosiahnuť, aby Slovensko prišlo o eurofondy. Ide o niečo, čo nemá ďaleko od vlastizrady. Premiér to povedal trochu inak a s použitím oveľa silnejších výrazových prostriedkov.
Keď sa to spojí so známym rozhodnutím českej vlády, cestou toho istého Šimečku do Prahy v inkriminovanom čase, s „pochopením“ prezidentky Čaputovej prezentovanom počas jej včerajšej návštevy Česka, ale najmä s tým, že u nás vrcholí predvolebná kampaň pred prezidentskými voľbami, nie sme blízko k bodu varu ? Prezidentka sa ešte dnes večer prihovorí k národu. Uvidíme, čo prezradí.
Pri vážnych témach – a vyššie uvedené riadky o tom jednoznačne svedčia – by sa nemalo žartovať. Nedá mi to neodľahčiť danú situáciu. Na ľudí sa valí tak veľa „vzruchov“, že nech mi každý prepáči pokus o odpútanie pozornosti.
Čo bolo v Bruseli a ako sa tam mal hlavný progresívec, nevieme. Na TB na úrade vlády bol premiér, podpredsedovia vlády, ministri. Všetci so zapnutými sakami, vkusnými kravatami.
Možno vinou kameramana /neverím, že išlo o zlomyseľnosť/, každý videl, že možno päť krokov za chrbtami vládnych politikov, v dlhom zábere kamery, postávali dvaja páni, jeden trochu starší tuším v žltom rozopnutom saku, bez kravaty, s jednou rukou vo vrecku nohavíc, v druhej držal asi kávu alebo desiatu, ťažko bolo rozoznať, druhý pán podobne. Tvárili sa nezainteresovane, akoby bez záujmu, otáčali sa bokom, aj trochu neslušne chrbtom k tých, ktorí hovorili o štátnických témach.
Pracoval som v kancelárii národnej rady, potom na úrade vlády a napokon aj v prezidentskej kancelárii. Zúčastnil som sa na desiatkach tlačoviek. Viem, že v drvivej väčšine prípadov kameramani dbali, aby im do záberov nestrkali hlavy novinári alebo ochrankári. Mimochodom, tí posledne menovaní vždy vedeli, ako sa správať, pokiaľ možno, nenápadne.
A prečo spomínam túto inak naozaj banalitu ? Okrem spomínaného pokusu o istý nadhľad je tu aj iný dôvod. Krátko pred tlačovkou som si pozrel zo záznamu reláciu Král na ťahu. Účinkoval aj predseda KDH, spomínalo sa aj meno pápeža. A tak mi prišlo na um, že KDH má blízko ku kostolom. Mohla by sa v svätostánkoch popíjať káva, pivo, zaháňať hlad ? Také čosi som si nikdy nevšimol. Je to len taká malá asociácia.
A úrad vlády ? Svätenou vodou tieto priestory nekropili, ale nezaslúžili by si dôstojné správanie od každého, kto tam vstúpi ? Nešlo by to skúsiť ? Aby novinári nepútali pozornosť s roztrhanými rifliami, novinárky s provokujúcim oblečením – a tí, ktorí tam nemajú čo hľadať, nech prídu inokedy.
No nič, vyvíjame sa, keď bude menej vážnejších starostí, na rad prídu aj podružnejšie záležitosti.
Len kedy to bude ?