Keď si pripomenieme časy studenej vojny, ktoré dnešnej mladej generácii už nič nehovoria, niekoľko poučení by bolo treba vyzdvihnúť a práve mladí by mali zbystriť pozornosť. Boli to časy, keď napr. v období tzv. kubánskej raketovej krízy v roku 1962 nechýbalo veľa, aby ľudstvo spolu s planétou takpovediac muselo začínať úplne odznova – v dôsledku jadrovej apokalypsy.
Veľkým oblúkom prejdem na dnešok. Ak ľudstvu aj hrozí niečo podobné, je okolo toho menej kriku, možno aj preto, že sme si na to zvykli. Kubánska kríza, keď išlo o jeden z vrcholov tlejúceho konfliktu medzi Sovietskym zväzom a Spojenými štátmi, bola vrcholom. Po prezidentovi Kennedym a sovietskom vodcovi Chruščovovi prišli iní vodcovia a aj iné prístupy a postupy. Zdá sa, že múdrejšie a účinnejšie.
Veľmi to zjednoduším, ale do popredia sa dostávali rafinovanejšie stratégie a taktiky a tie trvajú do dneška, ba možno povedať, že sa nebývalo zdokonaľujú. Do Bieleho domu vo Washingtone prikvitol bývalý herec Reagan. Ten najprv hovoril o hviezdnych vojnách, ktorými uzbroja Rusov. Američanom našepkával, že Sovietsky zväz je ríša zla, lenže aj to, že ten Gorbačov je chlapík. Hrozba vojny vo hviezdach sa pomaly presúvala do vojny v hlavách.
A „chlapík“ ústretovo rokoval. Pustil Varšavskú zmluvu, hoci NATO ostalo, dovolil zjednotenie Nemecka a uveril, že vtedy Severoatlantický pakt a dnes Aliancia sa neposunie ani centimeter k hraniciam druhej superveľmoci, ktorá sa nakoniec rozpadla, ale stále má v arzenáloch najviac jadrových hlavíc.
Studená vojna už vošla, chvalabohu, do minulosti, ale vojna v hlavách pokračuje.
A ešte jeden veľký oblúk. Žijeme v štáte, v ktorom sa máme dobre, ak sa porovnáme so situáciou možno dvoch tretín ľudstva. Máme vládu, ktorá len pred pár mesiacmi vznikla v demokratických voľbách, ťažko povedať, či máme géniov, ktorí by to robili lepšie a múdrejšie, skôr nie ako áno…
Tie dlhotrvajúce obštrukcie v zákonodarnom zbore, ktoré znemožňujú riadne vládnutie, sú poslaneckou vojnou. Opozícia sa nemá rada s koalíciou až tak veľmi, že už chýba len poriadna mela, ako sme to videli v tureckom či ukrajinskom parlamente. A na ulici ?
Pomôžem si úžasnou osobnosťou, aká Slovensku veľmi chýba a bude chýbať. Kardinálom Korcom. Jeho sté výročie narodenia si pripomíname práve v týchto dňoch. Sú takí mudrlanti v mediálnej oblasti, ktorí vravia, že to bola osobnosť 20. storočia, ale nie 21. storočia. Vraj bol za samostatné Slovensko, ale nie proti Mečiarovi a Ficovi. Jedna moja múdra známa zareagovala na príspevok v tomto blogu vyjadrením, že Robert Fico si kardinála vždy uctil, išlo o skutočne krásny a ľudský prístup štátnika. Preto ju mrzí, že jeden z jeho poradcov hľadá kostlivcov v skrini.
To hlavné, čo chcem povedať, je Korcovo konštatovanie, že zbytočne sa budeme usilovať o slobodu, keď zároveň budeme konať proti pravde. Ja dodám, že na figu nám budú plné bruchá, keď budeme mať prázdne hlavy. Keď budeme slobodní, ako sú slobodné divé zvery v džungli, ale zhynieme, ak nám pôjde iba blahobyt bez ohľadu na ľudskosť.
A ešte jedna myšlienka kardinála, že „demokracia bez hodnotového ukotvenia nemôže existovať, najmä keď žijeme v hmle“. Pomaly nám začínajú chýbať ľudia, ktorí sa boja povedať pravdu, aby ho neroztrhali médiá.
Veru, manipulácia hláv a zdravého rozumu sa dostala na vysokú úroveň. Mali by sa nad tým zamyslieť všetci, aj tí, ktorých opozícia zvoláva na protesty. Najprv len o trestnom práve, potom aj o ministerke a napokon to bude nebodaj pokus o štátny prevrat ako v Maďarsku? Boh nás chráň !
Aj dnes večer budú námestia okupované s ušľachtilými i menej ušľachtilými motiváciami, a plamenné prejavy. Nechcem nikoho uraziť, ale keby demonštrovali za lacnejšie potraviny, bolo by to viac vierohodné. Lenže, nezdá sa, že by boli hladní, aj oblečení sú dobre.
Čo majú v hlavách, vedia iba oni sami.