Spomínam si na istú pozoruhodnú udalosť v denníku Pravda. Stalo sa to v období hlbokého socialismu. Mladý a zanietený redaktor, ktorý zdravil kolegov aj na toalete pozdravom Česť práci, uverejnil stĺpček s titulkom Kam kráčaš Británia. Znepokojovalo ho, ako tí chudáci tam dokážu vôbec žiť.
Starší a skúsenejší kolegovia, ktorí už stihli na Západ vycestovať, sa len zhovievavo usmievali. Aby bodrého ašpiranta na dobrého novinára povzbudili, na hodnotiacej porade jeho titulok navrhli za najlepší v novinách. A dostal za to dvadsať korún.
Kam kráčaš, Slovensko ? Je tu nejaká analógia a ozajstný dôvod na znepokojenie ? Nuž, zamyslime sa. V parlamente sme si vypočuli netradičný prejav prezidentky. Netradičný preto, lebo k jednotlivým zákonom prezidenti sa neunúvajú. Celá opozícia jej freneticky tlieskala. Bodaj by nie, veď im hladkala bruchá. Dala najavo, že o zmenách v trestnom zákonodarstve si myslí to, čo oni sami, jednak v zákonodarnom zbore alebo na námestiach.
Vzápätí sa pred mikrofóny a kamery postavila celá vláda na čele s premiérom. Jeho slová treba citovať, aby nedošlo nedorozumeniu. „Prezidentka sa postavila na stranu zločinu“. A ďalej, trochu s parafrázou, že „keby mala z hlavy zopakovať tri štyri vety, nedokázala by to“. To na margo toho, že prejav poctivo prečítala.
Je pravda, že Robert Fico hovoril z hlavy a prezentoval tak tlačové vyhlásenie vlády. O jeho autorstve nemožno pochybovať. Pokiaľ ide o text prečítaný prezidentkou, tu si dovolím osobnú poznámku. Pôsobil som ako odborný poradca predsedu /vtedy SNR/, potom predsedu vlády a napokon hlavný radca v prezidentskej kancelárii.
Mám v živej pamäti, ako sme „kmitali“, keď bolo treba pripraviť našim šéfom nielen štátnický prejav, ale aj podklady k rokovaniam. Napríklad, aj keď vznikali základy automobilky Volkswagen v Bratislave. Alebo, keď sa prezident Schuster vrátil z Bavorska a trval na tom, aby ešte v ten večer putovali do navštívenej časti Nemecka ďakovné listy. Veru, bol to poctivec a pedant. Teda, pardon, aj je.
Asi to nie je dôležité, kto koncipoval, ale rozhodujúce je, kto predniesol. A ako sa hovorí, podpísal sa pod to. A koniec – koncov, čert vezmi formu, ide o obsah. Forma je aj to, ako bola hlava štátu vyštafírovaná. Nie je dôvod nedať plusový bod. Premiér sa však venoval inému, znova citujem : “ Išlo o vystúpenie opozičné, politické, farizejské, o podnecovanie ľudí na zhromaždeniach“.
Kto má pravdu ? Väčšinu v spoločnosti, resp. v parlamente, na základe výsledkov nespochybniteľných a demokratických volieb má premiér. Opozícia síce ťahá za kratší koniec, ale prezidentka je ťažký kaliber.
Vynára sa jedna možno až osudová otázka. Tak dobre, kontrolná otázka, ako by to formuloval Donutil v známom filme – prezidentka, spolu so súputníkmi – progresívcami, sulíkovcami, matovičovcami a tápajúcimi kádehákmi, s voličmi ich razenia povalia v predstihu Ficovu vládu. Veď o tom im ide, nevedia sa dočkať. Podľa Oľaňáka Šipoša zo Starej Ľubovne ide o „vládu organizovaného zločinu…“
A čo potom ? Mladý Šimečka na spôsob toto dakedajšieho redaktoríka, ktorý síce ešte nič nedokázal, hrdo prevezme moc. A čo bude s tými ostatnými, ktorí ho nevolili? Je ich dosť. Viac ako tých druhých. Ktorí si aj v tej chvíli spomenú, čo bude, ak si Šimečka začne presadzovať 77 pohlaví a všetko to podobné, čo zatiaľ akosi strčil pod koberec ?
Keď sa vrátim na úvod – tí chudáci Britovia napriek obavám mladého komunistu s ostrým perom v ruke to „akosi“ prežili. My na Slovensku sme rozhodne zraniteľnejší. Ešte aj Danko začína „blbnúť“, čo nie je nik iný ako jeden z pilierov vládnej koalície. Hrozí nám semaforová revolúcia ?
A tak výzva na spamätanie sa, kým nie je neskoro, je viac ako namieste.